[color=red]



[center]Pomaly kráčala po ceste, kde ju nečakalo takmer nič dobré. Na sebe mala čierny plášť a vlasy jej viali vo vetre. Striaslo ju, keď si predstavila, aká diaľka ju ešte čaká. Na lícach mala nepeknú modrinu a v rukách malý krížik, ktorý ju pálil v dlani. Kráčala v noci, svetlá áut ju oslepovali a ich húkačky, ktoré chorobne pískali do noci ju znervózňovali. Bola hladná, veľmi... No z bezpečnej vzdialenosti sledovala podnapitých ľudí, ktorí kráčali sem a tam. Krížik jej takmer vypálil dieru v dlani, ale nevšímala si to. Nevšímala si ani ľudí, ktorí po nej pozerali a vykrikovali... Keď zrazu na ňu odzadu ktosi skočil a napitý čosi šepkal. Nevšímala si to. Iba sa usmiala a pozrela mu do chtivých očí, pri čom svoje čierne zakrývala tieňom svojej zlej postavy. Pohľadom a tak isto aj prstom mu prešla po tvári. Zastala na krku a zašepkala „Nemal si to robiť“ a jej chladný tón v ňom vzbudil podozrenie „Kto si...“ zašepkal a v mysli mal ďalšiu vec, ktorú jej chcel povedať. Ale okúzlila ho jediným pohľadom, jediným pohybom ruky a jediným slovom. A vtedy sa mu zaťala do krku... Svoje dlhé očné zuby mu zaťala do krku. Zuby mu pretli kožu ako keby ste pretli papier nožom, ktorý je doostra nabrúsený. Keď sa do sýta napila, nenechala v ňom ani kvapku krvi. Z rúk jej vypadol krížik a pozrela na bezvládne telo v jej chladnom náručí. Bledou tvárou jej prešla nechutná grimasa a hodila bezútešné telo na zem. Neobzerala sa, kráčala ďalej. No krížik nezodvihla. Bola na ňom krv – jej, ktorú mala v sebe a teraz i toho muža... S povzdychom prekročila chodník a kráčala do lesa, kde by si mohla sadnúť a schovať sa pred svetlom. Nechcela ostať ako popol, ktorý by ste pekne ktosi zozbieral pri svojom dome. V očiach mala tieň, ktorý sa spájal so zmiznutím upíra, ktorého mala rada. Utrela si pramienok červenej, teplej a čerstvej krvi z úst a pousmiala sa. Aspoň na pár hodín, na tento deň, svoj hlad zažehnala. Zahrabala sa kamsi do temného kúta uličky, kde na ňu ktosi skríkol „Nech si kto si, táto ulička je moja! Alebo chceš skončiť ako on?“ na zem čosi dopadlo. Dievča, ktoré bolo v dobrom veku – na pohľad – sa usmialo a zašepkal „Ale čo... Zješ ma? Nie. Urobíš mi dve dierky svojimi zubami do krku? To chcem vidieť. Spravím ti to tiež, Leynar?“ spýta sa potichu a na chvíľku zavládlo hrobové ticho. Bolo počuť len jemné kvapky, ktoré sa ako ranná rosa vybrali na zem zo strechy uličky, kde doteraz sedeli. Z tieňa vyšla akási postava a pozrela sa dievčaťu do tváre „Dvesto rokov si ma hľadala?“ spýtal sa potichu a dievča prikývlo „Chcela som sa ti odvďačiť, že keď si bol malý, a ja tiež, spravil si zo mňa tvora, ktorý miluje noc... A neznáša deň. Ale nevedela som ťa nájsť, šla som po tvojich stopách. Ak napríklad...“ ani sa neunúva to povedať a ukáže na telo muža na zemi „Ďakujem. Ale teraz neviem, mám sa vrátiť, ostať?“ spýtala sa popri tom a oprela sa o stenu v uličke „Nie, nie... Aanelia si vítaná.“ pousmial sa Leynar a pozeral na dievča pred ním. „Som rada, že som ťa konečne našla. Už som bola hladná. A ten idiot mi nedal na výber“ povedala Aanelia potichu a započúvala sa do lenivého vetra, ktorý jej prinášal dosť smutné dni „Aanelia, mala si sedemnásť... Vtedy si nebola malá...“ povedal Leynar a Aanelia nechala tie slová doznieť vo vetre „Ja viem. A vďaka tebe mám teraz niečo cez dvesto rokov“ vzdychla si Aanelia a pozrela sa na neho „Ale nie je to príjemné... Stratila som najbližších, už som mohla byť preč aj ja. Ale ten des, čo by som zažívala... Za to ti ďakujem, za slobodu...“ pousmiala sa Aanelia a zošuchla sa po studenej stene v uličke na zem. Leynar sa len pousmial a sadol si vedľa nej „Ja som mal osemnásť. Teraz mám dvestodvadsať dva rokov. Iba štyri roky potom som si ťa našiel. Ako to len ubieha, však? “ spýtal sa jej potichu a Aanelia len prikývla... Čakali do noci. V noci ich neprekvapili zúrivé výkriky v tamojších uliciach Cardonhillu, kde sa sa nachádzali. Jednoducho, tak sa im žilo. S úsmevom na perách sa obaja vybrali do svojich domov, kde bývali. Po ceste sa zastavili... Aanelia sa pozrela na muža, ktorého ešte neodpratali z cesty. Asi sa báli, že je nakazený, alebo podobne. Pokrútila hlavou a zohla sa. Pozrela mu do otvorených očí, ktoré mali ešte ten pohľad chtivosti a zatvorila mu ich „Zbohom, navždy“ v prechádzajúcom aute, ktoré naplno svietilo... Vtedy zazrela svoj malý krížik a chytila ho do ruky. V ruke jej vypálil malú dierku v jeho podobe, ale nie takú veľkú, aby bola vidieť. Pousmiala sa. Postavila sa a prešla k mostu, ktorý bol neďaleko. Pozrela sa na divo tečúcu rieku, ktorá sa pod ňou a pod mostom hrala a zahnala sa. Krížik s čľapotom dopadol do rieky. A vtedy sa Leynar ozval „Stratili sme ešte jedného z nášho klanu, Aanelia. Dokonca viacerých, ak nežijú na tých miestach. Spolu nájdeme Rheilu, Siallu, Krolina, Strowka, Bruca... Dobre?“ spýtal sa a Aanelia sa len usmiala „Kto hľadá nájde. Nie si hladný?“ spýtala sa ho a pozrela sa na mesiac nad nimi...

Môj nový život

Narodila som sa roku 1480 anglickej prostitútke, ktorá sa o mňa nemala ako starať. Nechala ma teda pred dverami kaštieľa, v domnelí, že sa o mňa dobrí ľudia postarajú. Našiel ma mladý gróf Vincent s obrovským bohatstvom, ktorý ma s potešením prijal do svojej domácnosti. Čo si ho pamätám nikdy sa nezmenil. I keď ja som rástla on bol stále rovnaký. Bola som malá tak mi to nepripadalo divné. Ako som rástla, začala som si všímať veci, ktoré sa okolo mňa diali. Keď prichádzal gróf všetko služobníctvo sa bežalo ukryť, nikdy neprichádzal za svetla, nikdy nevečeral a v dome nebolo žiadne zrkadlo. Jedávala som vo svojej izbe alebo v knižnici, ktorá obsahovala veľké množstvo starých rukopisov. Mala som 15 keď sa to stalo. Gróf si ma zavolal do svojej izby. Nikdy pred tím som tam nebola ale nepredpokladala som, že by sa mi mohlo stať niečo zlé. Sprevádzal ma komorník jeho lordstva. Vysoký, štíhli a veľmi bledý muž, ktorý keď odchádzal vrhol na mňa oči plné súcitu. Zľakla som sa, že ma gróf chce vyhodiť zo svojej domácnosti nazad na ulici kam by som mala patriť. Dvere boli pootvorené a tak som vošla, chcela som niečo povedať ale nestihla som temný tieň sa na mňa vrhol a pohrýzol ma do krku. Prebudila som sa až o niekoľko hodín úplne zoslabnutá s neuveriteľnou chuťou na niečo neidentifikovateľné, niečo čo sa potom pre mňa stalo samozrejmosťou. Mala som chuť na krv....

Ako som sa stala upírom
Na tomto svete som už vyše 300 rokov. Mnohí z upírov by za ten čas aj zabudli, čo s nimi bolo predtým, než im zachutila krv. Ja si však na ten deň pamätám veľmi presne.
Písal sa rok 1696. Oslavovala som svoje tridsiate narodeniny. Bola som veľmi šťastná. Mala som milujúceho manžela Christiana a dvoch krásnych synov Christiana ml. a Gregoryho .
Takže bol krásny júnový deň. Počasie bolo veľmi príjemné a slnko mám jemne hrialo líca...
Celý deň som strávila s manželom a deťmi. To bola tá moja skutočná oslava. Moja priateľka Abigail si však vzala do hlavy, že musím mať párty a tak ju zorganizovala na večer.
Podvečer už malo služobníctvo svoju prácu hotovú a ja som si pokojne čítala knihu. Zrazu som začula vyť vlka. Zdalo sa mi to čudné, ale nevenovala som tomu zvláštnu pozornosť.
Slnko zapadlo o ôsmej a konečne sa mohla začať večera. Všetci boli veľmi milí, pamätám si na ich úsmevy, jednoducho to bolo úžasné.
Okolo polnoci sa oslava skončila. S manželom sme sa rozlúčili a deti sme spolu uložili do postele.
Nám dvom sa ale ešte spať nechcelo. Išli sme von do našej záhrady, sadli sme si na lavičku a pozorovali spln mesiaca. Christian potom vstal, že nám ide po víno. Ja som ostala vonku. Zrazu som začula šuchotanie v kríkoch. Myslela som si, že je to vietor, ale o niečo neskôr som ten zvuk počula znova. Keď som však odhrnula kríky, nikto tam nebol. A tak som aj ďalej čakala na manžela.
Dlho nechodil a zo zvedavosti som sa išla naňho pozrieť. Vošla som do izby a uvidela som ho ležať v kaluži krvi . Pustila som sa do plaču. Kto to bol? Len táto otázka mi výryla hlavou. Naposledy som ho objala a plakala.
Vtedy niečo vo mne povedalo: a čo deti?
Rýchlo som vybehla hore po schodoch a vbehla som do izby Christiana. Vyzeralo to, že pokojne spí vo svojej posteli. Áno, spal, ale už večným spánkom Prišla som k jeho bezhybnému telu a pohladila som mu vlásky a dala pusu na čelo, pričom som vyronila nejednu slzu.
Vyšla som z jeho izby a dúfala, že aspoň Gregory je v poriadku. Vošla som do jeho izby a videla som, ako mu nejaký človek hryzie do krku. Nemohla som sa na to pozerať. Uvedomila som si, že už ani Gregory nie je medzi živými
Urobila som jediné, na čo som sa v tej chvíli zmohla. Skríkla som a vyrútila sa na upíra. On ma veľmi pevne schytil a celú si ma prezeral. Pozeral sa na mňa tým svojím neľútostným pohľadom. Ja som zas nasadila ten najhorší výraz, akého som bola schopná a vrhla ho naňho. On sa iba usmial a pohrýzol ma do krku.
Keď som sa prebrala, cítila som sa inak. Bola som hladná a jediné, čo ma mohlo zasýtiť, bola krv. Poobzerala som sa po miestnosti a uvidela som bezvládne Gregoryho telo. Vtedy som si spomenula, čo sa stalo minulej noci. Vryla som si tvár toho upíra hlboko do pamäte a rozhodla som sa ho nájsť a pomstiť sa mu za to, že mi zabil rodinu !

Navždy upírom - 1. časť – Zvoľ si!

„Ale no tak, neboj sa“ usmial sa akýsi muž za ženou a pomaly k nej prikročil. Objal ju zozadu okolo pása, tesnejšie k sebe privinul a vnoril jej prsty pod plášť, aby sa dotkol jej jemného vlneného svetríka. Pomaly jej bradou dal z krku hnedé, dlhé vlasy a keď sa mierne mykla, iba ju utíšil „Pššššt... Niet sa čoho báť. Nebude to bolieť. Iba povedz, ako si si zvolila...“ zašepkal znova tým svojím „anjelským“ hlasom a pozeral sa jej na krk s lačnou túžbou v očiach. „Ja... Ja“ zakoktala sa žena a znova sebou mykla „Ja ešte neviem... Neviem, či si mám vziať tú... priepasť, život alebo nekonečný život“ zašepkala a pozerala sa pred seba, lebo muža vidieť nemohla. „Prosím, ešte týždeň.“ Muž čosi zavrčal sám pre seba a privinul si ju ešte tesnejšie k telu, pri čom sa priblížil k jej uchu a zovrel ju ešte pevnejšie, žena takmer nevedela dýchať. „Veď to je jednoduché... Ak si vezmeš nekonečný život, budeš žiť. Je to jedno, či žiješ teraz. Chceš žiť aj po tom?“ spýtal sa jej, ale žena sa zaťala a nič nepovedala. Až o pár minút zo seba vydala piskľavým tónom „Ako sa voláš? A kto si?“ takmer nedýchajúc v jeho pevnom zovretí cítila jeho studený dych na krku a počula ho v uchu, pri ktorom sa jej stále skláňal „Sorceress“ zašepkal jej do ucha a žene pri tom behal mráz po chrbte. „A ty sa budeš volať po tvojom premenení Iolanthe“ to meno priam zasyčal a žena privrela viečka na štrbinu „Ale ja sa tak nevolám. Aspoň zatiaľ nie“ zašepkala žena a prvý krát sa mykla poriadne na to, aby sa mu vymámila zo zovretia. „Máš sedem dní! Viac nie!“ zakričal za ňou „Ak odídeš, ja si ťa nájdem“ zašepkal sám pre seba a otočil sa na opätku. Tým pádom za ním začal plášť povievať, ako odtrhnutý z reťaze „Madam le Bousier sa k nám musí pridať“ mlel si svoje po ceste …

„Magdalen!“ ktosi po nej skríkol. Žena len nečinne sedela na zemi pri potoku, v rukách vo vode držala bielu košeľu, ktorú chcela vyprať. Pred očami nemala nič, vodu nevidela. Cítila, že čosi v rukách zviera, ale nevedela presne identifikovať, čo to je. Pred sebou videla len čiernu tmu a pri tom jej pred očami vyskakovala tvár toho muža, upíra, čo bol pred pár hodinami za ňou. Výkrik ju preniesol zase do prítomnosti a otočila hlavu smerom k vinníkovi, ktorý na ňu skríkol. „Magdalen, si v poriadku?“ spýtal sa potichu akýsi muž a kľakol si k nej. Jemne jej chytil obe ruky a vytiahol jej z nich košeľu (tak isto aj z vody), ktorú položil na trávu. „Frederick?“ spýtala sa potichu Magdalen a on sa jej pozrel do očí. „Áno, Magdalen, som to ja. Si v poriadku? Čo sa ti stalo?“ spýtal sa jej a ustarane jej pozeral do tváre, pri čom jej stískal obe dlane. „Ja... Ja neviem, Frederick“ povedala Magdalen a pozrela sa na vodu. Svojho manžela vnímala iba z polovice... Od toho dňa prešiel už tretí deň, musela sa rýchlo rozhodnúť „Magdalen, mňa neoklameš. Viem, že ti niečo je. Posledné tri dni prežívaš akýsi zlý sen. Nerobíš nič, si zadumaná. Stále si vystrašená, keď sa ťa niekto niečo spýta...“ povedal Frederick a pozeral jej do tmavých hnedých očí, ktoré sa podobali na dva krásne gaštany. „Nič. Frederick, nič, len... Som si spomenula na... sestru“ zaklamala a sklopila zrak ku košeli, ktorú znova chytila roztržito do rúk a začala ju plákať vo vode, snažiac sa dať preč neviditeľnú špinku „Magdalen!“ tentoraz ju okríkol manžel naozaj nahnevane „Nekrič na mňa! Nič sa mi nestalo! Prestaň... Prestaň...“ zašepkala a nasúkali sa jej do očí slzy. Pustila vo vode košeľu, ktorá sa rýchlo a hravo hodila do svojej úlohy a plávala pomaly do stredu jazera, ale tesne pred stredom sa stratila... „Magdalen! Stoj!“ kričal za ňou jej manžel, ale Magdalen sa ani len neobzrela a rozbehla sa smerom k domu.

Štvrtý, piaty a šiesty deň... Toto všetko prežila Magdalen ako vo sne. Manžel sa s ňou márne pokúšal rozprávať. Stále čosi roztržito, nahnevane a nevnímavo robila. Sem tam prikývla manželovi, ktorý nevedel, na čo prikývla „Magdalen, mám o teba starosť. “ zašepkal jej siedmy deň a chytil jej obe dlane, pevne ich stisol a pozrel sa jej do neprítomných očí, previedol ju k stoličke a usadil ju na ňu „Frederick, odchádzam.“ zašepkala Magdalen a pomaly sa jej z ľavého oka vykotúľala slza, ktorá lenivo tiekla od oka, trošku z nej sa zachytilo na spodných mihalniciach... a potom tiekla popri nose priamou čiarou na kútik pier a z neho na bradu, kde kvapla na zem. O chvíľu ju nasledovali ostatné slzy „Prepáč mi to, musím odísť. Už dnes, je to presne týždeň... Zvolila som si, prepáč... Prepáč mi to “ zašepkala a pomaly sa k nemu natiahla, plášť jej zašuchotal na stoličke, vtisla mu posledný, mokrý bozk na pery a postavila sa, pri čom si svoje chladne dlane vytiahla z jeho dlaní. Všetko toto sa stalo v úplnej tichosti, nikto nič iné nepovedal. Frederick by iste odprisahal, že bolo počuť tečúce kvapky na jej lícach, ako padajú na dlážku či na stôl. Chvíľku ticha obaja presmerovali k domu a potom sa Magdalen postavila „Už nebudem Magdalen... Už nebudem nikto... Budem Iolanthe“ zašepkala a potom pomaly prikročil ak dverám, položila na dlaň na kľučku a posledný krát sa usmiala na Fredericka, ktorý ešte stále v nemom úžase sedel na stoličke a nič nevravel „Zbohom, Frederick“ zašepkala a zmizla za prahom dverí...

Sorceress ju už čakal na mieste, kde mala byť pred desiatimi minútami. Dal jej ešte päť. Ak nepríde, ide za ňou. Ruky mal prekrížene za chrbtom, dlane si držal spolu a do tváre mal stiahnutú kapucňu. Začul akýsi pohyb, nič viac ešte nevidel. Zaostril do tmy. Zbadal nejakú siluetu, ako si pretiera tvár, asi od sĺz a popod lampou, ktorá do noci jasne žiarila, zbadal Magdalen. „Tak predsa“ zašepkal sám pre seba a stál na mieste „Tak si si zvolila?“ spýtal sa vysokým a chladným tónom smerom k nej. Mierne sa strhla, ale potom sa pozrela do jeho tváre a prikývla. Na sebe mala čierne veci, ako keby šla na pohreb. Čierny plášť, čierna sukňa, ktorá siahala tesne k zemi a čierny sveter, ktorý mala poodhalený tam, kde mala rozopnuté gombíky plášťu. „Nesmrteľnosť, smrteľnosť alebo priepasť?“ spýtal sa jej a ona sa nadýchla, že mu odpovie, ale z hrdla jej nevyšiel žiaden hlások. Skúsila to znova, tentoraz úspešne „Nesmrteľnosť...“ zavrela oči a snažila sa, aby sa jej po lícach nerozkotúľali ďalšie slzy. „Tak nesmrteľnosť“ usmial sa Sorceress a priblížil sa k nej. Pohladil ju po líci a zašiel za ňu. Urobil to isté, ako pred tým. Objal ju okolo pása, primkol si ju čo najbližšie k sebe a rozopol jej plášť, ktorý mala na sebe. Zašiel jej rukami studenými ako cencúľ pod tričko. Magdalen sa mierne mykla a otvorila oči, keď na sebe zacítila jeho ruky „Neboj sa. Bude to bolieť iba chvíľku“ zašepkal a jednou rukou ju pohladil jemne po líci, aby sa nebála. Znova jej bradou odhrnul hnedé husté vlasy z krku a vyceril tesáky „Magdalen“ zaznel tichý šepot za nimi, Sorceress si to nevšímal, ale Magdalen sa trhla. Pritisol si ju tesnejšie na hruď, aby sa nemykala. „Odoženieš ho, povedz mu, aby čo najrýchlejšie utekal. Inak ho zabijem“ zašepkal a Magdalen to zopakovala trasľavým hlasom dozadu Frederickovi. Ten iba mlčky cúvol o niekoľko krokov dozadu a díval sa na to, čo sa stane. Sorceress sa naschvál aj s ňou v náručí otočil k Frederickovi, aby videl posledné kvapky jej terajšieho života... Pousmial sa a zaťal sa tesákmi do jej kože...

Chcela som byť len iná...

Úlomky zrkadla s rinčaním dopadli na dlaždice.
,,Amber, čo si to urobila?!"
Drobné, asi trinásťročné dievča sa strhlo a skrylo si skrvavenú ruku za chrbát. Sklonilo hlavu k lesknúcim sa kúskom, ktoré stále svetu ukazovali jej tvár.
,,Nechcem vidieť to, čo tam je..." zamrnčalo potichu a zavrelo oči, snažiac sa zastaviť príval sĺz.
,,Am, miláčik...už som ti predsa hovorila, že to nič nie je..." Rozvážny hlas jej matky ju týral ešte viac, než odraz v zrkadle.
,,Ty to nechápeš, tebe sa nič nestalo!" skríklo dievča. Obviňujúce slová zavisli v ťaživom tichu.
,,Amber..."
,,Nechaj ma na pokoji!"

Sedemnásťročné dievča, stojace pri výklade, nenávistne prepálilo pohľadom reklamné letáky. Dokonalé obrazy kozmetickej krásy akoby sa jej vysmievali.
,,Prečo nemôžem byť iná?" šepla nevýrazne, no jedinou odpoveďou jej bol smutný pohľad jej zrkadlového ja. Vo svetle pouličnej lampy videla to bledé, príliš chudé dievča, s kľukatou jazvou, ťahajúcou sa od jej pravého spánku, cez líce a krk, až pod kľúčnu kosť.
,,Nenávidím ťa!" dodala ešte, no nebolo jasné, či to adresuje svojmu odrazu, alebo akejsi modelke prezentujúcej najnovšiu značku make-upu.
Rýchlymi, možno až príliš dlhými krokmi sa pobrala kamsi do nočného mesta. Tieň, ktorý ju nasledoval si nevšimla.
,,Tak iná, čo?"


,,Joshua, spomaľ trochu!"
..Cate, nebuď taká úzkostlivá, táto cesta je opustená, nič sa nemôže stať."
,,Mama má pravdu, spomaľ," zavrčalo zo zadného sedadla malé dievča, a trucovito si prekrížilo ruky na hrudi.
,,Booože, ženy..."
Dievča pokrútilo hlavou a prisunulo sa bližšie k oknu. Stromy vytvárali temnú bariéru medzii cestou a okolitým lesom.
,,Oci!"
Výkrik zamĺkol vo zvuku rozbíjajúceho sa skla a z auta, ktoré do toho ich narazilo z boku, sa ozval monotónny zvuk klaksónu.

Do zvuku jej krokov sa primiešalo čosi iné. Nedokázala to rozoznať. Čosi ako ťapkanie tichých láb po asfaltovom chodníku, no vždy, keď sa obzrela, uvidela len ulicu prikrytú závojom noci. Vošla do postrannej uličky a zastala. Vyhrabala z kapsy na svojom boku cigaretu, pripálila ju a s labužníckym výrazom v nepeknej tvári si z nej potiahla. Sledovala špirály dymu, krútiace sa zo špičky tichého zabijaka.
,,Prečo chceš byť iná?"
Strhla sa a pochybovačne zazrela na mladíka, ktorý sa objavil pri smetiaku.
Demonštratívne si odrhnula vlasy z tváre, ukážuc mu tým kľukatú ryhu, a potom sa s konečnou platnosťou vrátila ku svojej cigarete.
,,Videl som ťa tam, pri drogérií..."
,,Ak ma chceš znásilniť, máš priveľa rečí," zavrčala a pre istotu začala v taške nenápadne hľadať čokoľvek, čím by sa mohla brániť.
,,Mám pre teba ponuku, zjazvené dievča..."
,,Hovoria mi Crowley," hrdo zdvihla guľatú bradu a zagánila naňho.
,,Tak teda, mám pre teba ponuku, Crowley..." to, že sa neznámy pomaly približoval si nevšimla. ,,Môžem ťa urobiť inou...lepšou než ostatní..."
Jeho slová jej ndávali zmysel, no pohľad jeho tmavých očí ju nútil veriť im.
..Príjmam," vyhŕklo z nej bezmyšlienkovite.
,,Staň sa tvoja vôľa," pousmial sa. Prekonal vzdialenosť čo ich delila a priblížil pery k miestu, kde jej jazva pretínala krk.
Posledné čo si pamätala bola nepríjemná bodavá bolesť.

((mno, netuším, či je povolené napísať si históriu v terajšom svete, ak nie, tak ma sprdnite, prepíšem to ) ))

Ako sa to vlastne zavalo ?
Je to uz tak davno ale spomynam si akoby to bolo vcera bol som malady sedliacky chelapec, ktory sa zaoberal hospodarenim na otcovom statku. Bol som utiahnuty a nesmely bez myhnutia oka som splnil vsetky otcove priania. Nakolko sa nam darilo a stala sa z nas Vazena rodina musel som si zvyknut na ine standardy. Zacali k nam chodit zamozny ludia, ktorý mali bohatstvo, slavu a prestiz... Problem bol v tom ze ju mali ako sa hovori zdedenu este po praotcoch.Takze na nasych stretnutiach som si moc nepohovoril o starych dobrych casoch z nikym ... Nedokazali to pochopit Ako tak roky ubiehali nechodili k nam len otcovy priatelia ale aj ich synovia a dcery s ktorymi som nevychadzal pretoze som nevedel byt arogantny a hruby k takzvanej nizsej vrstve sak predsa aj ja odtial pochadzam , preto som sa utiahol do seba a malo co som s kym prehovoril.
Ked som ale dovrsil 20 rok zivota musel som sa zaoberat aj tym aby nas rod nevymrel. Pravdaze cas a bohatstvo otca aj mna zmenili uz som nesuhlasil s jeho nazormy a nedkazal som ho posluchnut ohladom mojej buducnosti. Kazdy predpokladal ze si vezmem otcovho najlepsieho priatela dceru nedokazal. Dokonca sa aj svadba uz planovala. A preto som vecer co vecer sedalval na terase nasho domu a pozeral k hviezdam a snival :
Snival som o tom byt mocny a nebojacny vzopriet sa vsetkemu na svete byt nedobitny ako hviezdy, a byt volny ako nekonecny vesmir. Niekedy sa mi zdalo ze na tej terase nie som sa ale ked som sa poobzeral videl som len tiene , ktore vrhali stromi zo svetla mesiaca, tuzil som po tom mat dobreho priatela....Takto to bolo dost dlhy cas pocas ktoreho som uz bol naozaj bezradny ohladom mojej buducnosti... Ako som predpokladal nenechali mi volnost rozhodnutia mojej duse a zosnovali svoj plan na spojenie nasich rodin ...Ako kazdy snubenec musel som ist s muzmi oboch rodov na polovacku rozhodlo sa ze sa pojde lovit ale do panstva otcovho priatela... Takze sme sa vydali na lov a cestovali sme uz druhy den ked hlavny polovnik zavelil "Utaborime sa tu a rano zacne lov v nedalekom udoli" Zosadli sme s koni a urobili si lôzka popri ohniskach ked nastal vecer vsetci sa zabavvali akoby chceli vsetku zver vyplasit
len ja som stal na kraji v sere a dival sa na mocne hviezdy na neby... V tom som zacul sepot " Zas snivas o slobode a nekonecnosti ???"
a tento hlas sa stale opakoval snazil som sa ho zachytit odkial ide ale marne preto som sa postavil zbral faklu a podme sa prejst po lese. Ostatny spolocnici boli tolko zaujaty oslavovanim a spevom ze si ani nevsimli ze som odisiel .Ako tak kracam po lese hlas stale znie z inej strany osmelil som sa a hovorim"kto si ?" odpoved znela "som to co hladas ." Tato odpoved ma zarazila a zaroven vo mne vyburcovala zvedavost ."Ukaz sa " hovorim uz pevnejsim hlasom . Zrazu predomnou stala postava zahalena v zamatovom plasti nepoznal som ju ale bola nadherna ani neviem ako by som to povedal bola zahadna ako nekonecny vesmir zaroven stala nedobitne a nebojacne ako hviezdy na neby z oci jej salalo sebavedomie a pery mala krvavocervene. Ako som si ju tak obzeral povedala ..."Chces splnit tvoj sen byt nedobytny ako hviezdy zahadny ako vesmir a hlavne slobodny?" Bezvahania som odpovedal "ano".Zmyzla akoby sa premenila na tien a splynula s ostatnymi Krical som a chcel som vediet kto je... Zrazu ma nieco schmatlo a nejakym sposobom ma to omracilo ... prebral som sa az v malom zrube a nadomnou stala ONA a hovori tvoj sen sa ti splni len to ma 2 haciky
1 vysvetlila mi zivot upira
2 teraz spln ti mne moj sen s tejto chatrce sa vypracuj az na knieza aby si sa mohol robit mne radost ako tebe robili tie hviezdy
V tom zmizla a mne sa tak zapacila ze som chcel jej sen splnit aby som splatil dlh jej a ja som zacal snivat novy se NAJST JU ...takto zacala moja cesta UPIRA

(Dufam ze si to niekto precita a povie mi svoj nazor. A ospravedlnujem sa za chyby)

mne sa pacia tie posledne pribehy,urcite su aspon lepsie nez moje:)

Ako som sa stala upírom?
Som tu 5555 rokov.Ako som sa dožila takéhoto vysokého veku?Nuž...Navštívila som svoju nevlastnú tetu grofku ktorú som strašne nenávidela a ešte stále nenávidím.Bol spln a lúč mesiaca nádherne svietil do hosťovskej izby.Nevedela som zaspať.Cítila som že sa so mnou niečo stane sice ma strážila stráž.Pozrela som sa von oknom a zazrela som nejakú postavu pri kraji blízkého lesa.Tá postava prišla bližšie a povedala:
-Pod so mnou Ograma, pod so mnou...
Ja som si obliekla svoje tajné šaty na boj pre istotu a von oknom po lane som sa dostala na pevnú zem.Tá postava zatiaľ zmizla v lese a tak som ju nasledovala.Ked som sa na tú postavu lepšie pozrela zistila som že je to nejaká žena.Zaviedla ma na nejakú malú čistinku a potom povedala:
-Tak Ograma je čas.
-Teta?čo tu robíš?
Teta sa len zachichotala a pokračovala:
-Z celého srdca ta nenávidím!Si hrozná a vždy upútaš pozornosť len na seba!Môj manžel ťa zbožňoval a aj na posteli kde zomieral nedržal v rukách svoje vlastné deti ale teba!Rozhodla som sa ti pomstiť!
Všimla som si že niečo za chrbtom drží a po chvíľi som zistila že je to dobre veľký kus kameňa.Teta nečakala a vrhla sa na mňa.Zdvihla do výški ten kameň a hodila mi ho do hlavy.Neviem prečo som sa nebránila jednoducho som tam len tak stála akoby som skamenela.Vedla tety bola vykopaná diera a tam ma zakopala.Ja som ešte žila a ona ma tam bezcitne nechala pod zemou.Počula som ako povedala:
-Tak ti treba!Toto si zaslúžiš a neboj nebudeš sa musieť trápiť zo strašením lebo ja odídem hned zajtra ráno.
Potom odišla a mne čím dalej tým menej kyslíku som mala.Padla som do bezvedomia a zrazu som začula hlas:
-Chceš ešte žiť?Chceš byť nesmrtelná?Ja to zariadím...
Ja som tomu hlasu rýchlo odpovedala:
-Ano chcem.Chcem sa tete pomstiť!
-Kusnem ti do krku a od tej chvíľe budeš nesmrtelná...
Započula som zvuky hrabania a potom som cítila že mi niečo hryzlo do krku.Bola to sice jedna sekunda no ja som to cítila ako večnosť.Moja krv vitiekala von a ja som cítila jej pach.Ked už to konečne prestalo otvorila som svoje oči ktoré sa premenili na červené.Moje tmavohnedé vlasy zrazu boli čierné a cítila som že niektoré moje zuby sú ostrejšie a špicatejšie.Zo zeme sa dostala von najprv moja ruka takže vypadalo veľmi divne.Moja pokožka stratila život a bola biela ako sneh.Konečne som sa vyhrabala a odišla som k domu tety.Spálila som ho a aj les a potom som odišla.Bohužial moja pomsta nevyšla.Zajtra som zistila že aj tetu pohrýzol ten istý upír ktorý pohrýzol mňa.Od tej chvíľe nenávidím ľudí a hladám svoju tetu ktorá ma tak bezcitne zabila!Nech čaká na svoju smrť!

Prepáčte mi za chybi...

Thakze,wsetko sa tho zacalo w mojich 15 rokoch.Bywala som w malej dedine na okraji welmi maleho a dost neznameho mesta Seilum.Wsetci ma wolali Princezna ale naozaj som sa wolala Sheila. Neboli sme sice najbohatsi ale bolo mi dobre.Raz w noci som wsak premyslala.Naco mam takyto ziwot?Iba ho premarnujem pracou a chudobou.Na wychode mesta bol tmawy les.Ludia tam nechodiewali pretoze wsetci sa bali a wymyslali s rozne powesti.No ja som bola ina.Uz od malicka som bola witrwala a nebojacna.Wzdy som dosiahla co som chcela.A tak to bolo aj teraz.Chcela som dokazat obywatelom Seilumu ze w tom lese nieje nic strasidelne a ani nebezpecne.Zobrala som sa a isla som.Ludia na mna len s hrozou pozerali.Uz som bola pred lesom.Sice som dostala mensi strach ale isla som wpred.Kracala som a kracala a zrazu nieco za mnou zosuchorilo.Powedala som si ze to su len listy a isla som dalej.No ale potom to uz listy neboli.Uz som to newidrzala a otocila som sa.Za mno bola krasna zena.Mala dlhe cierne saty,cierne dlhe nechty,wlasy mala zopnute dohora ciernimi a tak trochu aj zhrdyawenimi sponami a z toho welkeho zierneho drdolu jej wiseli biele pramene.Wsak najwecsou zahadou boli pre mna jej krasne welke zelene oci.Boli take zadherne ze som sa do nich nemohla prestat diwat.Bola som ako posadnuta.Chytila ma za ruku a ja som bez slowa isla s nou.Zachwilu sme boli wo welmi krasnom a welkom ciernom hrade o ktorom som pocula taktiez wela bajii a mytow.Ale ja som bola z neho unesena.A wsak roprawala by som wam aj dalej no potom si uz nic nepametam.Potom si uz pametam ze som sa prebudila na akomsi kameni alebo skale w tware hranola,na ktorom som sa prebudila.Citila som sa welmi cudne ale zato welmi energicky.Zasa sa objawila ta zena s tymi krasnimi ocami.Isla som s nou zasa bez slowa.Dowiedla ma k welkemu zrkadlu.Ked som sa donho pozrela nebolo ako naozajstne zrkadlo.Bolo ine.Pozrela som sa donho a widela som samu seba uplne inu ako predtym.Mala som suknu po kolena ciernu,korzet a natom potrhanu sietowinu.Wlasy som mala zwlastne rotrapatene ale zarowen boli welmi pekne uprawene.Cele cierne a trcali s nich cerwene pramene.Chwilu som nechapala tomu obleceniu ale potom som pochopila.Stal sa zo mna upir.Mala som take zmiesane pocity,ale zarowen som mala radost.Ani newiem preco.No potom som sa zasa zzahladela do jej krasich zelenich oci.Wihrnula sietowinu s mojej lawej ruky.A tam som mala napisane alebo skor wirite moje meno.Bolo tam PRINCESS OF THE NIGHT.Hned som wedela aku budem mat ulohu a co mam robit.Potom ta zena spadla na zem.Wizerala ze zomiera.A bolo to thak.Umierala a ja som newedela co mam robit.Pre koho mam ist,co tu wlastne robim...No ale potom mi prwy raz nieco powedala.Bol to prwy aj posledny.Powedala ze toto je palac temnoty.Ona je slaba a wibrala si mna ako nastupkynu.A nakoniec powedala bud rinceznou tohot hradu a wladni sprawodliwo.A skor ako som sa jej stihla opytat preco ja zomrela.Zomrela mi w naruci a mne isli slzy do oci akobu som ju poznala uz dlhe roky.No ale potom som sa postawila a powedala som si ze splnim co mi powedala.Budem wladnut tomuto kralowstwu nech sa deje cokolwek.A tak je to aj dodnes.Wladnem tomuto temnemu kralostwu ktore sa nachadza presne w strede cierneho mora.

Narodil som sa v roku 1344. V zvláštnej rodine. Otec bol vlkodlak a matka zasa upírom. Keď som mal 13 rokov odišiel som od svojej rodiny. Stal som sa zaijakom zla. Poslúchal som iba zlích ľudí. Čím viac som bol sám došlomi, že by som mal bojovať za dobro. Tak sa aj stalo. Bohužial som po rokoch stratil pamäť, lebo moje telo pri jednej bitke bolo zničené. Tak teraz mám iné telo a niné meno. Ale upírom som stále.

[color:7b56=indigoAko som sa stala upírom....


-Aha koho tu máme...
Keď si všimol krv na mojích šatách zazrela som záblesk v jeho očiach. Natiahol sa prudko za mnou a ja som rýchlo cúvla. Pristúpila som si šaty a spadla. Viem že sa na mňa vrhol a pocítila som ako mi jeho zuby preťali tepnu, postavil sa a zmizol v tme. Pár hodín nato som sa zobudila a zistila som, že som niečo iné...]

v novembri sme sa boli s partiou sankovat na jednom kopci v lese. vystupovali sme vyssie a vyssie ked som ich zrazu stratila a ocitla som sa sama. Chcela som zakricat na ostatných, ale v tom ma nieco udrelo do hlavy. spadla som sa zem. Zobudila som sa uz az ked bola tma. Poobzerala som sa okolo no nic som nevidela. pokusila som sa vstat. hned ako som sa pohla zacitila som bolest v krku. rukou som si nahmatala dve jamky. uplne dezorientovanej sa mi podarilo postavit sa. zachytila som sa stromu a snazila rozoznat kde som. uz som si myslela ze zacnem panikarit ked som v dialke zazrela svetlo. vykrocila som smerom k svetielku a rukami pred sebou som nahmatávala cestu pomedzi stromi. trvalo to nejakch 10? alebo 15 minut a vysla som na luku pred nasou dedinou . zliezla som dolu kopcom a zahla k nasemu domu. pOHLAD V KUPELNI DO zrkadla ma fascinoval.. zaskocil.. vydesil. na krku som mala dve obrovske modriny a v nich male dierky. spod mokrých tmavych vlasov spadnutých do tváre vykukali dve velke cervene oci. hej. pochopila som co sa deje. od tohoto okamihu som sa zacala menit cela. svoju prvu obet som zabila u nas v parku. dalsie v lese, v nocnych ulickach. od vtedy som to uz prestala pocitat. casom mi zacalo aj slnko spoosobovat utrpenie. koza nadobudla bledulinku pokozku, oci este viac scervenali a prestalo mi chutit ludske jedlo. moji rodicia a brat nevedeli co sa so mnou deje. nechcela som im povedat, ze som upirka. vrahina. zinscenovala som svoju vlastnú smrť. moje srdce aj tak uz davno nebilo takze to nebolo nijak narocne. okolo postele som pohodila niekolko skatuliek z liekov a ja som si lahla na postel. predavkovanie. tak znela dijagnoza. neskor som utiekla patologovi rovno zo stola. neviete ake nechutne bolo lezat uplne naha na tom studenom stole a na nohe mat vignetku s menom. moje telo uz nenasli. nevedeli si to vysvetlit ale nechceli to dat na verejnost . pochovali prazdnu truhlu. rodina trpela, ale ja som nemala na vyber. usla som. zila som vkazdu chvilu na inom mieste a s nikym som moc nenadvezovala kontakty.ludia sa ma bali koli mojim ociam a strasidelnemu vyrazu. presla som si vselicim. v jednej dedine sa ma dokonca snazili upalit. znovu som musela ujst. opovrhovanie, strah. toto ku mne LUDIA citili.nevedela som ci je toto upirstvo dar alebo prekliatie. ma to z kazdeho nieco. tu je skoro kazdy ako ja preto som sa rozhodla pre toto miesto.. a nechcem aby sa ma niekto bal .. dufam ze ma prijmete. Dakujem. Elisabeth.

Nie som upír alebo lepsie powedané poloupír velmi dlho. Stalo sa to nedáwno ked som bol s kamosmi vonku.
Bola us tma a vonku bolo dost chladno. Isiel som po tmavých uliciach rovno domv pretoze som nevydrzla dlho zo svojou partiou. teras viem ze to bolo hlúpe ísť sám po temných uliciach malého mesta. Skoro ziadne poulicné lampy nefungovali dobre , vzdy nejaká z nich blikla a potom úplne zhasla. Pridal som do kroku. Mal som velký strach hoci tamm bolo ticho a urcite zamnou nikto nebol pretoze jediné co narusovalo to zlovestné ticho som bol Ja.
Zacal fúkat silnejsí vietor a jasom zatváral oci vetrom a rozvírenym prachom.
asi trikrát som zatvoril oci ket vtom som zazrel na zemi telo.
strasne som sa zlakol , preboha mrtvy clovek. Stál som tam a hladel som na meter odomna mrtve telo. No vlasten nebol som si istý ci bolo to telo mrtve. Opatrným krokom som sa pohol k nemu. Bol to chlap na sbe mal plášť a pod ním nič. Mal vyholenú hlavu a cudné tetovanie na krku. Klakol som si knemu a prezeral som si tetovanie. chytil som ho za ruku a bol uplne chladný a nemal skoro ziadnu farbu... , vlastne bol úplne bledý. Nevidel som mu do tváre pretoze zhasla lampa. Ja som nevedel co som mal robit ked v tom ma chytilo nieco za moju vetrovku a pritiahlo ma to ke sebe. jeho tvár bola pri mojej tváry a zacala nieco hovorit. Muz bol vázne zivý hoci pred dvoma minutami nejavil ziadne známky zivota. Nieco mi blabotal do ucha. Ja som bol samozrejme prestrasený preto som sa mu vytrhol a zacal utekat. Utekal som a stromy pri ulickách sa mi len thak mihaly no nemohol som. neviem preco ale ja som zastal. Otocil som hlavu na muza. Opäť vyzeral ako mrtvy. tento raz som sa rozbehol ale k nemu. Opet som si knemu klakol a prilozil ucho co mi powie. Ja som len pocul jediné* Prepáč*. Vtedy si ma obrovskou silou pritiahol , ani neviem ´kde sa v nom ta sila nabrala ale pritiahol ma a zakusil sa mi do krku. Odpadol som.
Ráno som sa zobudil v malom lesíku pri ulickách. nemohol som sa hýbat bol som oslabený.
Zacal padat dázd. Kvapky mi stekali po tváry a ja som videl zhmlene. Potom som zbadal postavu velmi rozmazanú. zobrala ma a azcala mi nieco hovorit do ucha. Ano bol to ten istý muz ktorého som videl v noci bol som si tým istý. Niekam ma odniesol a potom som sa zobudil v lese. Potom som uvidel znacku na ktorej bol napis Vampíria.

AKO SA TO VOBEC VŠETKO ZAČALO


Písal sa rok 1565 a ja som žila vo veľkom pánskom sídle, uprostred mesta. Moja rodina bola veľmi vážená a uznávaná. Bola som nádherná..... v tej dobe sa moja krása vynímala v tých najkrajších šatách, čo mi kúpila moja mama. Milovala moju krásu, závidela mi ju. Závidela to, že jej čaro už vyprchalo a moje je v rozkvete, mala som len šestnásť rokov, keď mi mama povedala, že som už veľká na to aby som sa konečne vydala, lenže ja som žila šťastný život, so svojimi kamarátmi a so svojim chlapcom a vydať sa za pätdesiat ročného chlapa nebol môj sen. Malo to upevniť vzťahy medzi dvoma najväčšími rodmi v meste a mojej rodine priniesť ďalšiu slávu a peniaze, no ja som začala kričať, bola som príliž pekná pre nejakéhto senilneho dedka, bola som ako šialená. V tom zakročil môj otec, povedal, že ak sa nevydám predajú ma do kráľovského mesta za slúžku a navždy tak zničia všetky moje sny. Plakala som celú noc. Plakala a zúrila. Ja sa nemôžem vydať a ani nemôžem všetko stratiť.
Nechcem byť otrokyňou.
V tej chvíli som dostala nápad, nebol až tak nezvyčajný pre tú dobu, no ani sa nestával pravidelne. Obliekla som sa do dlhých bilelych šiat, v ktorých som vyzerala ako víla, ako nádherný prízrak. Pomaly som sa vybrala cez celú dedinu, potom do lesa a na útes. Vyšla som hore a moje šaty viali ako závoj, bol nádherný pocit, keď vietor narážal do skál. Posledný raz som sa pozrela dole a rozhodnutá skočiť, som urobila rok dopredu, keď v tom sa ozval skľúčený hlas: " Prosím neskáč"
" Kto si a čo odo mňa chceš?" opýtala som sa ho vystrašene
" Prosím neskáč" zopakoval
" Skús mi v tom zabrániť" povedala som a znovu som vykročila k útesu, no tá bytosť bola v momente predomnou, bol to nýdherný mladý muž mohol mať sedemnásť rokov , tak som sa zľakla, že som okamžite skamenela a vyšlo zo mňa iba:
" Kto si?"
" Som niekto kto ti chce pomôcť, len prosím neskáč."
" Ako by si mi ty mohol pomôcť?" opýtala som sa už menej zaskočená, kedže som vedela, že skočiť by mi nedovolil.
" Môžem zachovať tvoju krásu naveky, bez toho aby sa poškodila úderom o skaly" povedal ľahostajne, vtedy sa mi do očí nahrnuli slzy
" Si ako všetci ostatní, prečo by som ťa mala počúvať, všetci hľadíte iba na to, čo je na povrchu, nikto sa nepozrie dovnútra, všetci ste pokrytci." vyriekla som tieto slová a zviezla som sa na zem, v tej chvíli som znenávidela svoje telo a svoju krásu, no on ku mne prikročil a podal mi ruku
" No tak poď hore, zem je chladná" povedal a ja som mu podala ruku, bola ešte chladnejšia než zem, vtedy sa ku mne naklonil a zahryzol do môjho krku. Od ľaku som nemohla vykríknuť.
Po chvíli uvoľnil stisk, no ja som upadla do bezvedomia..........Vo vnútri som však chápala čo sa zo mňa stáva.

.........Ako som sqa stala upirkou................
Vsetko sa to zacalo ked som mala 15 rokov a dom nedaleko nasej dediny zakupil dom jeden bohaty obchodnik.Hladal tam do sluzby 2 sluzky ab ydo poriadne uprataly a potom sa on aj starali lebo bol poriadne zanedbany.Hoci vsetci z dediny mali z toho domu strach ja a moja kamaratka Sophia same sa predsa len prihlasili do sluzby.Preslo par mesiacov a nas pan sa neukazal.Az v jeden januarovi vecer predsa len prisiel.Podla mna nebol nic vinimocne ale ked ho zbadala Sophia oci sa jej rozsirili strachom acela sa roztriasla.Pytala som sa jej co sa jej stalo ale ona mi nechcela odpovedat.O dva dni odisiel ale Sophia bola odvtedy divna...no postupom casu jej vecne vystraseny vyraz vystriedal zamysleny.Vsetko slo stale rovnako ale az najblizsia navsteva nasho pana mi zmenila cely zivot.Asi 3 dni po jeho prichode ma Sophia poziadal aby som sla domov bez nej.Privolila som ale domov som aj tak nesla bala som sa Sophiu nechat samu s panom nebol zly ale sla z neho hroza.Skryla som sa aby si myslela ze som sla domov a potom som ju potajme sledovala.Sla za nasim panom a povedala ze vie co je zac.....upir......poziadla ho aby z nej urobil tiez upirku ale nechcel.Povedal jej ze je zla a taku upirku vedla seba nepotrebuje.Vedela som ze Sophia vie byt niekedy protivna ale az vyslovene zla...to by som na nu nepovedala.Ked ju odmietol velmi ju to ranila a vybehla von z miestnosti tym ze povie celej dedine co je nas pan zac.Hned rano som dala vypoved a prekvapilo ma ze to iste urobila aj Sophia.Moj zivot pokracoval dalej ako keby som vtedy nic nepocula aleSophiin nie.Ochorela,mala velke horucky a kazdym dnom sa jej stav zhorsoval.Bolo pri nej opu lkarov ale nik to nevedel vyliecit.Ja som vsak vedela kto by to dokazal....V jeden nedeny vecer som sa vykradla z domu a sla som tam kde to vsetko zacalo.Pana som nasla v jeho izbe aako cital knihu....vedel preco prichadzam a povedal ze ju vylieci pod jenou podmienkou....musela som sa stat upirkoua sluzit mu.Nechcela som to,hnusila sa mi predstava ze ma bude mat vo svojej moci ale islo o zivot mojej kamaratky,tak som suhlasila.Este tej noci ju vylicil z jej choroby a zo mna spravil upirku.Zila som z nim 50 hroznych rokov...Pri kazdej prilezitosti som sa ho snazila zabit ale nikdy mi to nevyslo.Az raz ked sa rozhodol zase usadit prezradila som jeho tajomstvo dedincanom,ktory ho udali lovcom upirou...zomrel a ja som bola konecne slobodna.

Moja premena bolo to najkrajšie čo ma mohlo stretnúť.

Stalo sa to už pred viac ako 300 rokmi.Mala ešte len trinásť no môj vzhľad bol už oveľa vyspelejší,krajší a pôvabnejší než výzor niektorých už dvadsať ročných žien.Volala som sa Reina de Doovyex.Patrila som do najváženejšieho rodu v Anglicku a už ako trinásť ročná som mala určené,že sa vydám za Edwarda Norwooda-syna francúzskeho cisára.Naša svadba mala byť ako Mier medzi Anglickom a Francúzskom.Vedela som,že nemám na výber,ale bola to moja povinnosť a moje slovo v tom malo tu najmenšiu váhu.O štyri roky som odišla z hradu prestrojená za obyčajnú meštianku a namierila som si to rovno do hostinca.Bolo tam veľa ľudí a vládla tam veselá nálada.Chlapi hrali na husliach,pivo lietalo kade tade a ženy tancovali ako o život.Nikdy som pivo nepila pretože to bolo
proti etikete.Pomaly som sa priližovala k hostinskej a obzerala si
priestori hostica.Ked som si sadla aj s pivom ku stolu v tmavom rohu som si všimla osamotenú postavu.Bol to muž no do tváre som mu nevidela.Niečo ma k nemu ťahalo no i zároveň mi moja hlava vysielala signáli,že je to nebezpečné.Kým som sa rozhodla čo spravím muž bol preč.Chcela som ho sledovať,no vonku už nikto nikde nebol.Sklamane som sa rozhodla,že je najvyžší čas vrátiť sa do hradu.Prešiel už dlhý čas odkedy som odišla.Pomaly som kráčala-začula som kroky za sebou.Nechcela som sa obzerať ked v tom na mňa niekto z tmavého kúta vyskočil a zvalil ma na zem. ,,Navaľ mi všetko čo máš krásavica."povedal a z úst mu odporne páchlo od piva a ktovie ešte akého chľastu.
Znechutene som skrivila tvár.Nožom mi tupou stranou prechádzal po ľavom líci.Chlad z noža mi vravel,že už priahne po mojej krvi a nevie sa dočkať kedy prejde hebkým,teplým mäsom.
Vystrašene som vykoktala. ,,Ja..ja nič nemám."
Chlap sa zasmial a odhalil otrasné žlté zuby,ktoré mu miestami aj chýbali.,,Ale niečo predsa len máš moja drahá."Nechápa som o čom hovorí až kým mi nerohtrhol korzet a odpornou slizkou rukou mi prechádzal po vnútornej strane stehla.Celá som sa triasla,vriekla som ako o život no nik ma nepočul.Bola som tam sama a bezbranná.Chcela som aby už prestal.Hnusil sa mi tak ako nikto nikdy na svete.Oľutovala som,že som odišla z hradu.Nikdy som to nemala robiť!,,Pšst!Bud ticho!"kričal na mňa a rukou mi vnikol pod korzet."Pomoc!"znova som kričala.Ked som už takmer cítila,že sa chystá na to najhoršie-vniknúť do mňa.
Odrazu ho niekto zo mňa strhol.Lícami mi tiekli potoky slz a nevedela som ich zastaviť.Cez slonu slz som si stihla všimnúť,že je to ten muž z hostinca-môj záchranca.Uvidela som ako mu dal päsťou rovno do tváre a potom sa obidvaja vrhli do kríku.Načúvala som čo sa tam deje no počula som iba slabé prasknutie a potom už nič.O chvíľu odtiaľ vyšiel môj záchranca.
Pristúpil bližšie ku mne a na ústach mal krv.
,,Bože môj!Ste ranený?Vaše ústa..."zdesene som naňho hľadela.
Rukou si utrel pery a nahnevane sa pozrel na ruky od krvi.
Saty som si opravila a zahalila obnažené časti tela.Zdesene sa na mňa pozrel.Nevedela som prečo až kým som si nechytila krk.V návale adrenalínu som si predtým nevšimla,že ležím v kaluži krvi.Mojej krvi.Z tepny na krku sa mi vylievala krv-bolo to zlé stratila som veľa krvi.Pozrela som sa na muža predo mnou a upadla som do bezvedomia.
***
Celé telo ma pálilo akoby mi v ňom šľahali plamene.Chcela som kričať od bolesti no nevládala som.Nevládala som sa ani pohnúť ani len otvoriť oči.Neznesiteľné bolesti a krče trvali strašne dlho.Akoby to ani nemalo konca.Som azda v pekle?To bolo prvé čo ma napadlo.Po dlhých a ukrutných chvíľach bolesť pomaly ustávala a mne sa znova vracali zmysli.Ked všetko prestalo a plamene vo mne úplne vyhasli otvorila som oči a hľadela na drevený strop.Niečia dlaň ma držala za ruku.Všetky moje zmysli boli zrazu ostrejšie,dokonalejšie.Všetky tie farby okolo mňa boli také pestré.Ked som sa zapozerala do dreva na strope uvidela som ešte aj tie najmenšie častôčky z ktorých sa skladalo.
Rýchlo som si sadla-rýchlosť ktorou som si sadla ma ohromila.Bola až nebadateľná.Neuveriteľná!Obrátila som sa k mužovi čo ma držal za ruku.Bol to ten samí čo ma zachránil.
Jeho tvár,telo a všetko na ňom bolo neopísateľné takú nádheru som v živote nevidela.Havranie vlasy mu padali neposlušne do tváre a tmavými očami na obozretne a zamyslene pozoroval.
,,Neboj sa.Ja som Damon Voltier de la Moon,pomôžem ti."povedal a jeho hlas znel ako zamat prechádzajúci po mojom tele.
,,Ja som Reina."odpovedala som.Zarazila som sa pretože môj hlas bol iný.Nezpoznávala som ho.Zamatový ako ten jeho.
Celé hodiny mi vysvetľoval čo sa so mnou stalo,kým som a že sa už nikdy nebudem môcť vrátiť k svojej rodine.Určite ich to veľmi raní.Najviac ma trápilo,že sa budem musieť živiť len krvou.
Po čase som začala svoj hlad či skôr smäd ovládať.Netrvalo to ani pár dní,kým som si uvedomila,že Damona milujem.Je to jediná osoba,ktorú vo svojom živote mám.Naša láska bola vzájomná.Precestovali sme takmer celý svet a Damon ma stále zahrňoval svojou láskou a darčekmi.Rok po mojej premene sme sa vzali a zo mňa sa stala Reina Volturi de la Moon.Naša láska bude trvať večne tak ako aj naša samotná existencia.Existencia upírov...

Moja premena bolo to najkrajšie čo ma mohlo stretnúť.

Stalo sa to už pred viac ako 300 rokmi.Mala ešte len trinásť no môj vzhľad bol už oveľa vyspelejší,krajší a pôvabnejší než výzor niektorých už dvadsať ročných žien.Volala som sa Reina de Doovyex.Patrila som do najváženejšieho rodu v Anglicku a už ako trinásť ročná som mala určené,že sa vydám za Edwarda Norwooda-syna francúzskeho cisára.Naša svadba mala byť ako Mier medzi Anglickom a Francúzskom.Vedela som,že nemám na výber,ale bola to moja povinnosť a moje slovo v tom malo tu najmenšiu váhu.O štyri roky som odišla z hradu prestrojená za obyčajnú meštianku a namierila som si to rovno do hostinca.Bolo tam veľa ľudí a vládla tam veselá nálada.Chlapi hrali na husliach,pivo lietalo kade tade a ženy tancovali ako o život.Nikdy som pivo nepila pretože to bolo
proti etikete.Pomaly som sa priližovala k hostinskej a obzerala si
priestori hostica.Ked som si sadla aj s pivom ku stolu v tmavom rohu som si všimla osamotenú postavu.Bol to muž no do tváre som mu nevidela.Niečo ma k nemu ťahalo no i zároveň mi moja hlava vysielala signáli,že je to nebezpečné.Kým som sa rozhodla čo spravím muž bol preč.Chcela som ho sledovať,no vonku už nikto nikde nebol.Sklamane som sa rozhodla,že je najvyžší čas vrátiť sa do hradu.Prešiel už dlhý čas odkedy som odišla.Pomaly som kráčala-začula som kroky za sebou.Nechcela som sa obzerať ked v tom na mňa niekto z tmavého kúta vyskočil a zvalil ma na zem. ,,Navaľ mi všetko čo máš krásavica."povedal a z úst mu odporne páchlo od piva a ktovie ešte akého chľastu.
Znechutene som skrivila tvár.Nožom mi tupou stranou prechádzal po ľavom líci.Chlad z noža mi vravel,že už priahne po mojej krvi a nevie sa dočkať kedy prejde hebkým,teplým mäsom.
Vystrašene som vykoktala. ,,Ja..ja nič nemám."
Chlap sa zasmial a odhalil otrasné žlté zuby,ktoré mu miestami aj chýbali.,,Ale niečo predsa len máš moja drahá."Nechápa som o čom hovorí až kým mi nerohtrhol korzet a odpornou slizkou rukou mi prechádzal po vnútornej strane stehla.Celá som sa triasla,vriekla som ako o život no nik ma nepočul.Bola som tam sama a bezbranná.Chcela som aby už prestal.Hnusil sa mi tak ako nikto nikdy na svete.Oľutovala som,že som odišla z hradu.Nikdy som to nemala robiť!,,Pšst!Bud ticho!"kričal na mňa a rukou mi vnikol pod korzet."Pomoc!"znova som kričala.Ked som už takmer cítila,že sa chystá na to najhoršie-vniknúť do mňa.
Odrazu ho niekto zo mňa strhol.Lícami mi tiekli potoky slz a nevedela som ich zastaviť.Cez slonu slz som si stihla všimnúť,že je to ten muž z hostinca-môj záchranca.Uvidela som ako mu dal päsťou rovno do tváre a potom sa obidvaja vrhli do kríku.Načúvala som čo sa tam deje no počula som iba slabé prasknutie a potom už nič.O chvíľu odtiaľ vyšiel môj záchranca.
Pristúpil bližšie ku mne a na ústach mal krv.
,,Bože môj!Ste ranený?Vaše ústa..."zdesene som naňho hľadela.
Rukou si utrel pery a nahnevane sa pozrel na ruky od krvi.
Saty som si opravila a zahalila obnažené časti tela.Zdesene sa na mňa pozrel.Nevedela som prečo až kým som si nechytila krk.V návale adrenalínu som si predtým nevšimla,že ležím v kaluži krvi.Mojej krvi.Z tepny na krku sa mi vylievala krv-bolo to zlé stratila som veľa krvi.Pozrela som sa na muža predo mnou a upadla som do bezvedomia.
***
Celé telo ma pálilo akoby mi v ňom šľahali plamene.Chcela som kričať od bolesti no nevládala som.Nevládala som sa ani pohnúť ani len otvoriť oči.Neznesiteľné bolesti a krče trvali strašne dlho.Akoby to ani nemalo konca.Som azda v pekle?To bolo prvé čo ma napadlo.Po dlhých a ukrutných chvíľach bolesť pomaly ustávala a mne sa znova vracali zmysli.Ked všetko prestalo a plamene vo mne úplne vyhasli otvorila som oči a hľadela na drevený strop.Niečia dlaň ma držala za ruku.Všetky moje zmysli boli zrazu ostrejšie,dokonalejšie.Všetky tie farby okolo mňa boli také pestré.Ked som sa zapozerala do dreva na strope uvidela som ešte aj tie najmenšie častôčky z ktorých sa skladalo.
Rýchlo som si sadla-rýchlosť ktorou som si sadla ma ohromila.Bola až nebadateľná.Neuveriteľná!Obrátila som sa k mužovi čo ma držal za ruku.Bol to ten samí čo ma zachránil.
Jeho tvár,telo a všetko na ňom bolo neopísateľné takú nádheru som v živote nevidela.Havranie vlasy mu padali neposlušne do tváre a tmavými očami na obozretne a zamyslene pozoroval.
,,Neboj sa.Ja som Damon Voltier de la Moon,pomôžem ti."povedal a jeho hlas znel ako zamat prechádzajúci po mojom tele.
,,Ja som Reina."odpovedala som.Zarazila som sa pretože môj hlas bol iný.Nezpoznávala som ho.Zamatový ako ten jeho.
Celé hodiny mi vysvetľoval čo sa so mnou stalo,kým som a že sa už nikdy nebudem môcť vrátiť k svojej rodine.Určite ich to veľmi raní.Najviac ma trápilo,že sa budem musieť živiť len krvou.
Po čase som začala svoj hlad či skôr smäd ovládať.Netrvalo to ani pár dní,kým som si uvedomila,že Damona milujem.Je to jediná osoba,ktorú vo svojom živote mám.Naša láska bola vzájomná.Precestovali sme takmer celý svet a Damon ma stále zahrňoval svojou láskou a darčekmi.Rok po mojej premene sme sa vzali a zo mňa sa stala Reina Volturi de la Moon.Naša láska bude trvať večne tak ako aj naša samotná existencia.Existencia upírov...